Určenie hraníc pokiaľ iní môžu....

Fcb mi oznámil, že pred rokom som zdieľala statu s textom:

"Buď opatrná na to, čo všetko toleruješ. Prečo? Učíš ľudí, ako sa k Tebe môžu chovať." 

Nemyslím si, že som to urobila, teda zdieľala ho, lebo s tým textom nesúhlasím a nestotožňujem sa s ním.

Ale tak, či onak, môj vnútorný nesúhlas ma prinútil zamyslieť sa a zaujať k tomu stanovisko.

A tak som si odpovedala prečo by som to .....dovolila. Prečo by som neurčila hranicu pokiaľ niekto môže. Vedome. Niekomu by som hranice jasne určila, ale niekomu nie. Prečo?

Lebo som zvedavá. Som zvedavá, kde až oni sú schopní zájsť, kde oni majú tú hranicu. Ja ich nič neučím, ja ich neskúšam. Ale oni by chceli....

Oni konajú , oni sú už naučení, oni sa dávno takto chovali a tým, že čakám a dovoľujem, či tolerujem im dávam možnosť výberu, dávam im čas a čakám, či sami prídu k uvedomeniu, či neprekračujú hranice. (Dovoľujem to len tým ľuďom, v ktorých cítim, že je potenciál, v ktorých viem že je dobré chcenie, hoc občas skryté).

Oni majú vedieť čo je správne, či nesprávne, bolestivé či nebolestivé (oni to vedia, len je jednoduchšie sa tváriť, že nie), a ja len čakám, čakám či ich baví a dokedy ich bude baviť skúšať, využívať, ubližovať. Kladiem si otázku prečo ich to baví, a aj kde je ICH hranica, ich hranica, nie moja. A ak ma to bolí, nezostávam ticho - kladiem im otázky, hlavne tú základnú: Prečo? Čo ich k tomu vedie?

Verím, že aj toto je cesta k uvedomeniu iných. Ľudia sa často krát zaoberajú druhými namiesto seba - utekajú od seba. A práve tu by sa oni mali zamýšľať nie nado mnou, ale nad sebou a dať si odpovede a následne niečo zmeniť.

Možno bez mojej tolerancie, by si ONI nikdy v živote nepoložili otázku: "Prečo?"

Možno síce začnú otázkou von, "Prečo to ja dovoľujem?", ale možno nakoniec skončia otázkou smerom dnu, k sebe: "Prečo to ja (ubližovač) robím?...."

Možno...

Možno aj vďaka tolerancii dosiahneme krok po kroku, pokrok a zmenu....

Pekný deň :-)

Tatiana