Nemusíš byť výnimočný, stačí byť "normálny"...

Ľudia často odsudzujú a posudzujú rovnaké "stádovité" chovanie. Chcú byť iní. Chcú sa odlišovať. Ale za akú cenu? Aký je dôvod? 

Len preto, aby človek sám cítil svoju vlastnú výnimočnosť, že je iný ako ostatní? 

Aby zaujal? 

Aby hovorili o ňom, že je iný? V

ždy je dôležitý úmysel toho, čo robím - prečo to robím. Ak konanie vychádza z duše, že to tak cítim a tým som iný.... je to v poriadku, ale ako konanie vychádza zo mňa ako protest, či vzbura, aby som bol videný, aby sa o mne vravelo, či ja som sa cítil výnimočne, .... nikde sa stala chyba. 

A vždy, kde je chyba je dobré zjednať nápravu. 

Vy_rovnať po_krivené....

Nech sme teda vyrovnaní, spokojní a tak výnimočne nenormálne normálni. 

P.S:

Nemusíš byť hrdinom, aby si sa stal dokonalým, stačí byť obyčajným človekom a budeš dokonalým, lebo ľudia dnes už nie sú ľuďmi.

S Láskou Tatiana.