Útek, nahánka, zacyklenie...

Ak ľudia v minulosti potlačili, až zabili v sebe Lásku a akoby nič necítia, zostávajú smutní a prázdni, akoby ich nič nenapĺňalo, takmer nič im neprináša radosť. Snažia sa potom pocit prázdnoty zapĺňať čímkoľvek zvonku. 

A tak sa začína naháňačka - za slávou, za obdivom, za tým, že ja musím dostať, ja mám...., ja budem a musím mať, ja vám dokážem, ja vám ukážem, ja chcem... lebo nemám a je mi zle....

Paradoxné je, že akoby nič tú prázdnotu neuspokojí. Je to ako keď máte smäd, donekonečna pijete a nikdy ten smäd nie je uspokojený. Namiesto toho, aby sa riešila príčina, tak sa rieši uspokojovanie potrieb....

A toto uspokojovanie trvá a bude trvať donekonečna lebo smäd, či prázdnota tu budú stále, preto by títo ľudia mali vystúpiť zo začarovaného kruhu a riešiť podstatu cítenia, toho "hladu" respektíve chladu, "necítenia" ako takého, ako aj nedostatku uspokojenia a upokojenia. 

Nemalo by sa to riešiť utekaním do naháňania a uspokojovania potrieb, ale naopak zastavením sa, priznaním toho, čo mi chýba i toho, kde sa stala chyba a pomalým púšťaním, pripúšťaním, odpúšťaním. Otvorením sa. Dovolením si byť aj slabý, aj zraniteľný. Ba dokonca i nedokonalý.

Neutekajme, ale riešme....

Nerozprávajme, ale konajme....

Nestojme, ale hýbme sa tým správnym smerom, za správnym cieľom...

Neplňme si hlavu, ale dušu...

Nazbíjajme čas vonkajšími vecami, ale venujme čas rozvíjaniu vnútorných vecí... 

Nech sme skutočne zvnútra naplnení a šťastní....

S Láskou Tatiana.