Sebaľútosť, ako výmena za necítenú Lásku...

Stretávam sa ľuďmi, ktorí konštatujú: "Nič necítim. Necítim radosť, necítim šťastie." Ale vzápätí skonštatujú: "Nie som dobrý človek! Mal by som byť iný, prajný, nezávidieť a byť láskou."

Uvedomili ste si pri čítaní, že ten človek to pozitívne necíti, ale to negatívne cíti až, až?Takže hneď na začiatku máme dôkaz a teda nie je pravda, že nič necíti :-).

Cíti. Je to len myšlienkové posadnutie zaoberaním sa sebou, ako nič necítim, aký som prázdny, nehodný, ako sa nedá, ako neviem, ako ne.......

Ako sa môžeme dopracovať k takémuto stavu? Väčšinou sú to ľudia, ktorí sú dobrí, majú v sebe potenciál k vývoju, ale kedysi dávno uverili nesprávnym veciam, nesprávnym názorom, nesprávnym ľuďom a pre "dobro" veci použili, či používali viac rozum ako srdce (dušu). Tak ako som spomínala v predchádzajúcich úvahách o zabitej láske, či cite i tu to prebiehalo rovnako. Nastalo sklamanie z dôvery, či viery v to, čomu sa oni vy_DALI. 

A tak potlačili cit, nezabili, len potlačili, aby necítili bolesť, smútok, aby dokázali proti svojmu citu robiť veci, ktoré chceli druhí a bolo to od nich očakávané, aby teda dokázali byť takými, akých ich chceli mať tí, ktorým verili, alebo ich milovali, alebo im slúžili, alebo im boli poslušní.

V tom tkvie pôvod i dôvod cítenia sa tak, ako sa cítia.

A ako sa vlastne cítia? 

Keď ľudia necítia Lásku, cítia prázdno a prázdnotu, nenaplnenie. Sú typy, ktoré utekajú do hmotných uspokojení - o tých som písala v predchádzajúcom článku, ale potom sú tu ešte tí, ktorí cítia, že pred sebou neutečú, nemajú kam, nič ich nenapĺňa a neuspokojuje. Tá utekajúca skupina má veľké ego, tá neutekajúca skupina nemá nič, ale to ego sa snaží vyskakovať a namiesto duše rozhodovať, kázať upozorňovať a všetko riadiť. A tak sa takýto človek dostáva do procesu že rozhoduje ego a hlava, duša a cit sú umŕtvené. Treba vynaložiť veľmi veľkú námahu aby sa takýto človek pozbavoval všetkej dlhodobo "zažratej" negativity - sebaľutosť, nízka hodnota, nedocenenie, masky, pretvárka, prehnaná úslužnosť pôsobiaca navonok ako faloš, chcenie si až kupovať pozornosť, či úctu, usilovať sa o všetkých a všetko - takýto život je vyčerpávajúci. Človek neustále musí vnútorne bojovať o seba - seba_prejavenie seba_vyjadrenie, seba_pochopenie a seba_realizácia a ešte sa snažiť, aby to "seba" bolo pochopené inými... je to nesmierne únavné. Tí ľudia sú už zo seba vyčerpaní. Ale, ak sa takýto ľudia dajú na cestu uvedomenia a zmeny, vždy to prinesie úrodu. I keď cesta je dlhá a namáhavá, nakoniec vždy všetko, kde je vynaložená práca, námaha, úsilie, prinesie úrodu.

Takže späť - Ako sa cítia títo ľudia? Sú unavení, smutní a prázdni. Tento pocit prázdnoty sa všemožne snažia niečím vyplniť, ale nijako sa im to nedarí. Tak siahnu po druhých ľuďoch, ktorí by mohli byť prostriedkom na to, aby sa oni cítili lepšie. (Nevedia, že to je nesprávna cesta, ale dovoľme si robiť chyby, učíme sa). 

Keď títo ľudia nevedia získať energiu, radosť, lásku v prirodzenosti - vnímaním okolia a prijímaním, aj cez uvedomenie, chcú a snažia sa to získať núteným postojom: "Dajte mi!" Argumentujú tým, že: "Hádam nie som až takí zlí a tí druhí by mi mohli dať, nie? Veď okolo sú dobrí ľudia a mali by sme si pomáhať, nie?" 

"Prečo mi nikto nič nechce dať a ja tak potrebujem? Prečo je svet zlý? Prečo?" . 

Aký je to paradox. Oni aj majú, aj dostávajú, ale to nevidia, alebo až nedokážu prijať a uznať to, že im je dávané. Sú zvyknutí byť v pozícii obete a ľutujte ma.

Tak si kladiem otázku: "Prečo to tak majú? Prečo chcú byť ľutovaní a nie milovaní?" 

No preto, lebo na Lásku si netrúfnu. Netrúfnu si pýtať Lásku, lebo sa necítia hodní. Nie sú vo svojich vlastných očiach až takí dobrí, že si mohli dovoliť povedať: "Zaslúžim si, dajte mi!" A preto to schovávajú. "Nemôžete ma milovať, ale ľutovať áno! Ak ste dobrí - vy ľudia okolo - tak ma aspoň ľutujte, keď ja sa tak nenávidím, potrebujem cítiť, že niekto spolucíti!" 

"Nemôžeš ma milovať? Viem, nezaslúžim si to! Tak ma aspoň ľutuj! Nechceš byť dobrým a pomôcť? Ľutuj ma! " Takýmto spôsobom kričí ich vnútro s nesprávnymi postojmi.

Opakujem, vy im aj dávate, chcete dať no nevidia to, lebo nemajú čas to vidieť, zaoberajú sa sebou a svojou nehodnosťou a ani ich nenapadne, že niekto im nehodným dáva. Cítia sa nielen nehodní, ale i nečistí. V tom horšom prípade zbadajú, že dávate, ale aj tak robia scény, že im nedávate sami od seba, ale že si musia pýtať, alebo vás obvinia, že to robíte z vypočítavosti, ale iste nejaký skrytý dôvod musíte mať. 

"Zlým sa predsa dobro nerobí."

Sú v neustálom strehu a stále hľadajú dôkazy, aby vás obvinili, že vy môžete za to, že oni nemajú, alebo, že oni sa zle cítia. Bohu vďaka ak takýto človek začne hľadat a pochopí, že problém je v ňom a mal by prestať viniť okolie, byť hádavým, či byť policajtom i vypočúvačom a začal sa mať tak obyčajne normálne rád za to kým je , bez toho, aby mu nikto hovoril, dával, presviedčal ho.

Až keď povstane v sebe a uzná seba, že je hodný lásky, že nie je zlý a nie je to s ním až také zlé, ako si on sám o sebe myslí, ale keď skutočne PRE_CIT_NE- a precíti, nájde sám seba v sebe - svoju hodnotu i cenu začne sa meniť a zmení sa, zmení sa všetko, len uvedomením sa zmení celý jeho život.

Preto všetkým tým, ktorí sa cítime nepochopené, nečisto, a chceme, aby nám bolo dávame , lebo nemáme a druhí by mali dávať želám uvedomenie a zmenu.

Ak chceme všetko pôjde.....

Hľadajte a nájdete - Klopte a bude vám otvorené....

Všetko je  možné...

S Láskou Tatiana.