Vzkriesenie zabitej Lásky...

Po tomto odovzdaní sa láske, či službe nastalo prezretie a uvideli skutočnosť, stretli sa s bolesťou a sklamaním. Bolesť bola neznesiteľná a oni sa rozhodli, že už NIKDY....., už nikdy nebudú veriť, cítiť, či niekomu slúžiť....

A tak potlačili v sebe cit, cítenie, lásku....Takýto ľudia sa potácajú životom ani si to možno neuvedomujú ako smutne žijú. Prežívajú zo dňa na deň. Hľadajú aspoň drobné radosti. Utekajú. Utekajú pred sebou, pred priznaním, pred zastavením sa, pred rozoberaním vlastného života, citu a vôbec všetkého. Cítia sa tak zle a majú pocit, že im niet pomoci, že na jednej strane prahnú po spoločnosti, aby utiekli pred sebou a na druhej strane neznášajú a neunášajú spoločnosť, lebo uprostred mora ľudí sa aj tak cítia nepochopení, neuznaní a sami

Chýba im Láska, chýba im viera, chýba im motivácia. Strácajú dôvod, prečo ísť ďalej, prečo vôbec niečo konať. Majú v sebe skeptický postoj, že nič sa neoplatí, aj tak je všetko na nič. Sú plní prázdnoty. Cítia sa prázdno a nenaplnene.

Skúste prísť k takému človeku a ponúknuť mu pomoc, lásku, pozornosť. Okamžite spozornie, neverí vám. Hľadá v tom zištnosť. Nie je možné, aby niekto len tak dával, len tak, pomáhal. Ale hlavne komu? Niekomu ako oni, čo si (podľa nich samých) nezaslúžia? To by nikto nikdy neurobil. A oni už vôbec nie. Takže niečo za tým musí byť.... A tak to niečo hľadajú, skúmajú, skúšajú...... Bez výsledku. Neveria v dobré a sú v strehu v očakávaní zlého, aby neboli prekvapení, či zaskočení.,

Preto sú často plní upodozrievania, prázdnoty, cynizmu, neviery a čakania, kedy ich to zlé od druhých prekvapí (vlastne neprekvapí, veď oni nič necítia sú stále pripravení na to že niečo , respektíve nič nevyjde). Preto sa na nikoho a nič nefixujú, aby neboli sklamaní, veď práve to stále očakávajú. Oni sú tí múdri, oni predsa vedia a nikto ich nenachytá nepripravených. Preto niečo ako sklamanie nehrozí..., keď nemáš vieru, nemáš lásku, nemôžeš byť sklamaný, nie?

Ak sa predsa len dostanete ďalej, snažíte sa takéhoto človeka presviedčať, obdarúvať, či ukazovať krásy sveta, radosti...., čo myslíte? Ako bude reagovať? Prijme Váš názor? Vypočuje vás? Je schopný prijať Váš skutočný záujem o neho? Vašu pomoc? Vašu Lásku?

Nie. Váš záujem ho ničí, vaša pomoc ho privádza do šialenstva, Vaša iniciatíva ho dusí a oberá o slobodu. Nie je zvyknutý veriť. Vyvádza ho to z komfortnej zóny, zo zóny vlastných pravidiel a poriadku nastoleného hlavou, ktorý ho ako tak udržiava v umelom a mŕtvom polospánku, ktorý si zamieňa za pokoj. 

Vy ste pre neho v tej chvíli nepriateľ a neprijateľný. Ste "vrah". Síce prichádzate ako pomocník, ale v podstate ste vnímaný ako vrah. Zabíjate jeho vražedný spánok, vytrhávate ho zo zaužívaného rytmu a potvrdenej "jeho" vlastnej pravdy, nútite ho cítiť , premýšľať prehodnocovať. A to bolí! 

Nútite ho pripúšťať, že možno naozaj existuje niečo lepšie, možno naozaj sa mýlil, možno naozaj... a to "možno", práve to pripúšťanie ho ničí, zabíja a otravuje. Ťaží ho i dusí. Jeho pokoj bol a je zničený, jeho viera v nič sa rozpadá a prečo? 

Pre niekoho kto je nič? Pre niekoho kto si len tak prišiel a rozhodol sa, len tak byť a len tak dať? Pre toto on má o celý sebou vybudovaný svet prísť? Začať cítiť? Začať veriť? A to akože len tak...? Pch....

NIKDY!!!!

Asi takýto je vnútorný svet i myšlienky človeka s potlačenou láskou. V podstate je plný strachov, lebo nemá žiadnu vieru. Ani tú v seba nie, aj keď to navonok dobre hrá, že to nikto nezbadá. O to, sa musí postarať.

Akú nádej má takýto človek? Aká je pomoc?

Vráťme sa tam, kde sme začali. Zabili Lásku......... ukradli nádej a zapredali vieru.....

Takže riešenie je vzkriesenie. 

Vzkriesenie Lásky, nájdenie nádeje a presvedčením sa v skutkoch získanie viery späť. 

Otvorím 13. komnatu, či Pandorinu skrinku, bez strachu s vierou a nádejou, s ochotou zobudiť cit i Lásku, vyberiem to, čo som roky ukrýval pod zámkom na božie svetlo, to čo som potlačil, udupal, pošliapal, zahodil, či vysmial sa ... pozbieram, zdvihnem, oprášim, aby to stratené a nájdené nadobudlo opätovný lesk diamantu, ktorý mu náleží. 

Predstavme si to ako živý film. Dokázali by sme pod zámkom držať živého Ježiša a za každým slovom, by sme zrúkli: "Drž hubu"! "Neozývaj sa!" Nikto sa Ťa na nič nepýtal!" "Daj mi pokoj!" "Zmizni!" "Nebuď!"

Že nie? Nedokázali? Tak prečo to robíme v živote? Ježiš a náš cit je jedno a to isté. Nie je medzi tým rozdiel. Tekutý cit v nás, je tekutý vyliaty vyliaty Ježiš - on je celá podstata citu. 

Je načase to pochopiť, pijať meniť a prbúdzať sa zvnútra. Je čas nielen súdu, ale i vzkriesenia, lásky, citu, viery i nádeje - to je to ohlasované vstávanie z mŕtvych. Boli ste mŕtvy a stávate sa živými. Kto nič necíti je mŕtvy, kto pocíti, ožil.....

A tak nám prajem živosť ducha, živý cit, živú Lásku, neuhasínajúcu nádej a nezlomnú vieru....

Nech takto, so všetkými prebudenými cnosťami kráčame naveky vekov.....

S Láskou Tatiana.