Prísnosť a perfekcionizmus ľudí s potlačenými citmi....

Napadla ma ešte myšlienka o ľuďoch s potlačenými citmi. 

Ľudia, ktorí dávno v minulosti potlačili Lásku sa mnohokrát sa rozhodovali nesprávne, Vedia to, ale všemožne sa snažia to skrývať. Za čo? Za perfekcionizmus, za dokonalosť. Toto je tiež jedna z ich foriem úteku. 

Nedokážem byť ja perfektný ako človek? Neverím tomu? Tak musí byť perfektné minimálne 100% - né to, čo produkujem, to čo robím. Nech sa ľudia nepozerajú na mňa a moju nedokonalosť nezbadajú a nevidia, ale nech zostane v ich očiach to, čo po mne zostáva a teda to, čo vidia. 

A tak sa títo ľudia snažia byť dvesto percentní poväčšine v práci, alebo chorobne sa snažia o poriadok. Potrebujú neustále upozorňovať, riešiť druhých a všetko navonok viesť k dokonalosti, práve v tom, na čo je namierená pozornosť druhých vo vzťahu k tomu človeku. 

Zabijú tak dve muchy jednou ranou. Odvádzajú tak pozornosť iných od seba, aby nezbadali "skryté" a mohli sa tak schovať za svoje perfektné výkony, a súčasne môžu oni sami utiecť pred sebou do sveta, ktorému veria, rukolapného, lebo vidia za sebou v práci dokonalý produkt a ten sú oni sami sebe schopní uznať. Ten vidno.

A tak títo ľudia vo svojom správaní poväčšine v práci skĺzavajú k neodpustiteľnému a nedopustiteľnému perfekcionizmu. Tak, ako nedokážu sebe odpustiť vlastnú nedokonalosť vo vnútri (skrytú prázdnotu z potlačeného citu), tak nedokážu iným odpustiť ich nedbalosť, ľahkovážnosť, slabý zápal pre cieľ, ich neangažovanosť, alebo to, že sa "len vezú". To je pre nich neprípustné! Takí, akí sú tvrdí na seba, sú i na druhých.

Sú tak tvrdí, že si nedokážu odpustiť vlastné zlyhania, vlastnú nedokonalosť. Sú na seba tak prísni, cítia sa nehodní, s myšlienkami že si nezaslúžia. 

Z vlastnej prísnosti problémy často neriešia. Ich tvrdý postoj vyjadruje to, že ak raz mali, mohli a nevedeli s tým narábať, nevážili si to, alebo nechceli, tak si to nezaslúžia vôbec. A je jedno či sa takto správajú k sebe samému, alebo k iným. 

Oni sa tak rozhodli a basta. Nepokúšajte sa ich meniť, alebo im to zmeniť. Nedovolia to. Postoj je zažratý, tvrdý a oni sami si myslia, že to je jediný správny postoj - prísnosť a tvrdosť. 

Aké odpustenie? Aké pustenie? Nezaslúžia si! Je to logické! Nevážiš si, NEMÁŠ MAŤ! Aká ľútosť? Aký súcit? 

A Láska? No to už vôbec nie.....

Tak tvrdý je ich vlastný postoj samého k sebe.  

Ak sa okolo náhodou mihne Láska, sú tvrdí aj k nej. Len aby sa nepriblížila! Len aby sa náhodu niečo v nich neotvorilo! To by ich ohrozilo. Rokmi budovanú masku dokonalosti, neprestrielnosti a navonok nevidených chýb, či slabostí. Oni predsa nemôžu byť videní ako zraniteľní. Láska nech sa nepribližuje - ruší ich kruhy, vytrháva z konfortnej zóny, kde to poznajú a oni predsa nechcú meniť! Vypláva na povrch všetok ten skrývaný a ukrývaný "bordel"! Kto potom urobí poriadok? Ako? 

Láska otvorí starú "Pandorinu skrinku" a v nej je spomienkovo ukrytá i bolesť. Je lepšie nič necítiť a vyhýbať sa citom. Je to bezpečné.

Na jednej strane takýto človek je hladný po Láske, kričí, dupe, podmienkuje, vyčíta, chce. A keď mu dáte, nie je schopný prijať, odmieta. Zo strachu. Strach z bolesti, strach z neporiadku v sebe, strach zo sklamania, strach z ublíženia, strach zo straty slobody, strach, strach, strach....

Želám nám, nech nás opustia strachy, nech kráčame s vierou a v presvedčení. Nech praskne skala a tvrdosť, nech zmäkneme a sme plní citu, nech prijmeme seba, dovolíme si cítiť, nech dávame i prijímame Lásku, nech sa prijímame takí, akí sme a sme so sebou spokojní s tým úmyslom, že vždy budeme napredovať, lebo vždy je kam ísť, nech rešpektujeme druhých a nechcime byť superdokonalí a nemajme potrebu druhých meniť a chcieť to od nich, dávajme slobodu druhým i sebe, verme, buďme presvedčení o Bohu a seba_vedomo a veľko_dušne, nie pyšne a egoisticky o sebe, buďme sebou na obraz boži....

Nech sa nám to darí každý deň na veky vekov.....

S Láskou Tatiana.